Kristínu pichlo pri srdci. Už je to tu zas. Prečo musí Cigánka takto blbo narážať na každom kroku? Panebože, prečo si stvoril rasistov?
„Pane Bože, na kerú rit si stvoril cigáňú?“ ozvala sa Róza.
*****
Odrazu Kristíne svitlo. Veď ona hrá tú nemožnú hru na rasistov s nimi! Rasistka uvidí Cigánku, ale nevidí ju, ale svoje predsudky o nej. Je taký okrídlený vtip: „Akú najhoršiu veci ti môže povedať Cigán? ‚Dobré ráno, sused!‘“ Gadžovka očividne veľa rozumu nepobrala, uvidela Cigánku, spustil sa reflex. Kristíne sa nevdojak vynorila neobyčajne živá predstava Pavlovovho slintajúceho psa. Mala čo robiť, aby sa nahlas nerozosmiala.
Uvedomila si, že ona sa správa veľmi podobne. Uvidí rasistku, ale nevidí ju, ale svoje predsudky o nej. Povie si „už je to tu zas“ a vopred sa nastaví na to, že sa stokrát zopakovaný scenár zopakuje po sto prvý krát.
„Dosť!“ rozhodla sa. To musí prestať. To by v tom bol čert, aby sa jej to nepodarilo prelomiť!
V škole mali aj nejaké prednášky zo psychológie a Kristína sa vždy učila dobre. Začala spomínať.
*****
Podišla k Róze a priateľsky jej povedala: „Dobrý deň. Ja som Kristína. Vidím, že ste zo mňa nejaká nervózna.“
Rózu to zaskočilo, takže sa nezmohla na okamžitú reakciu. Kristína ale ani žiadnu reakciu neočakávala, ale hneď pokračovala: „Nevadilo by vám, keby ste mi ukázali ruku?“
Róza váhavo zdvihla ruku. Kristína k nej priložila svoju – štíhlu, mladú, krásnu. „No. Je tmavšia. Čo už s tým narobím? Vadí vám to veľmi?“
Róza už nemala chuť na frontálny útok. „Víte, čovjek toho tolko čuje...,“ povedala váhavo.
„Ja viem,“ povedala Kristína. „Človek je z inakších ľudí vždy trochu nervózny. A teraz si predstavte, ako som na tom ja: plný barák inakších ľudí!“
Róze chvíľu trvalo, kým takú zložitú myšlienku strávila. „Nemoseli ste sem chodzit, mohli ste zostat medzi svojima!“
„Viete, rada by som zostala. Ale bieli nás vždy hrešia, že máme pracovať. Prišla som sem za prácou.“
*****
„V našej dzedzine též byli Cigáni,“ napadlo Rózu. „Ket došli prídavky, rozhajdákali to za dva dni.“
„Hej, my Cigáni nevieme plánovať. Keď máme, rozdelíme sa. Keď nemáme, tak všetci hladujeme. Keby tie prídavky nevyplatili všetkým v ten istý deň, tak by to bolo v pohode.“
„To jako že do dostane, ten nakŕmi ceú dzedzinu?“
„No, skoro. Širokú rodinu a susedov určite.“
„To je jak u nás na zabíjačke,“ povedala Róza. „Otec byui ze štyroch bratrú. Každý bratr zabíjau v inú sobotu. Co sa friško skaziuo, o to sa šecky štyri rodziny podzeliui. A tak sme štyri týdne mali šeci čerstvé maso. Víte jaký dobrý je taký čerstvý ovar?“
„Nie, my sme také nemali. Ale zaujíma ma to.“
„To vám stareček najprv dovlékui taký kotlisko...“
*****
Ktosi otvoril dvere a ľudia vchádzali dnu. Kristína a Róza v družnom rozhovore.
