Keď sa množia dravce z pralesa, tak potrebujú čoraz viac priestoru. Skôr či neskôr narazia na hranice, kedy sa ich lovecký revír už nedá rozširovať, kedy už niet ďalšej krajiny, ktorá by sa dala skolonizovať, kedy už niet ďalších trhov, na ktoré by sa dalo preniknúť.
Vtedy sa dravce začnú požierať medzi sebou. Lev zabije geparda, pretože v ňom vidí konkurenta, ktorý mu vyjedá zo špajze antilopy. Ale aj ľudskí dravci sa navzájom zabíjajú. Vojny, zotročovanie, ničenie prírody a vyjedanie zdrojov sú na dennom poriadku. Práve v posledných rokoch si čoraz väčšmi začíname uvedomovať, že na takýto spôsob života je zemeguľa jednoducho primalá.
Čo s tým urobíme? Vieme si vôbec predstaviť, ako by malo také riešenie vyzerať? Kde hľadať poučenie, ako by sa to dalo robiť inak?
Našťastie sa máme kde poučiť. Existujú miesta, kde živé organizmy dokážu žiť veľmi nahusto. Jedným z takých miest je naše vlastné telo. V ňom si spokojne nažíva 50 biliónov samostatných živých organizmov – našich buniek.
Nie každá bunka dokáže existovať takýmto spôsobom. Ak by ste chceli napríklad napchať do obleku bankového riaditeľa sto kilo kvasníc, tak by vám tam určite neprežili. Nezvládli by totiž logistiku. Každá bunka potrebuje dýchať, potrebuje jesť a potrebuje vylučovať. A tie bunky, čo by boli vnútri, by nemali kadiaľ dostávať jedlo ani vzduch.
Na rozdiel od kvasníc, bankový riaditeľ logistiku zvládol. Má krvný obeh, má pľúca a má kopu ďalších potrebných systémov, vďaka ktorým jeho bunky dokážu prežiť. Slovom, bunky ľudského tela dokážu žiť na extrémne malom priestore vďaka tomu, že sú zorganizované do usporiadaného organizmu vyššej úrovne – do ľudského tela.
Ak teda vieme, ako to sa to darí bunkám, vieme sa z toho poučiť? Vieme si predstaviť čosi ako zorganizovanie ľudí do organizmu vyššej úrovne? Určite áno. Takýmto organizmom vyššej úrovne je ľudstvo ako celok. Ľudstvo ako celok začína nadobúdať vlastnosti jedného integrovaného superorganizmu priamo pred našimi očami. Ešte pred sto rokmi väčšina našich predkov žila na dedinách a každý potreboval kus poľa na to, aby sa uživil. Dnes už dokážeme žiť v mestách oveľa nahustenejšie. Sme organizovaní, máme infraštruktúru. Prežijeme, ak stihneme vytvoriť životaschopný superorganizmus. A prežije len ten, kto sa naučí fungovať ako bunka v tomto organizme.
Nebojte sa. Bunka sa má v skutočnosti v tele veľmi dobre. O jej potreby je postarané spôsobom, o akom by sa jej mimo tela ani nesnívalo. Má stálu teplotu, spoľahlivú ventiláciu, stály prísun potravy a kopu iných vecí. A čo sa za to čaká od nej? Pozor, toto je veľmi dôležité. Od bunky sa v prvom rade čaká, že nebude obstarávať svoje potreby sama, vo svojej vlastnej réžii. To nie je jej úloha. To obstará niekto iný. Jej úlohou je vytvárať čo najlepšie prostredie pre seba i pre ostatné bunky. A tak sme sa vrátili tam, kde sme boli na začiatku: úlohou bunky je byť gentlemanom.
Nie je to úžasné? Nie je to to, po čom vaše srdce vždy túžilo? Či ste azda nesnívali ako deti o tom, že ste princom či princeznou a vašou jedinou starosťou je viesť pekný život v peknom prostredí? Teda – bolo by to úžasné, keby ste tomu dokázali uveriť, všakže? Srdce by to aj bralo, ale triezvy rozum dospelého človeka sa bráni. Na iné sme boli naučení. Naučili nás, že keď sa o seba nepostaráme sami, tak sa nikto nepostará. „Pomôž si človeče, aj Pán Boh ti pomôže.“ „Bez práce nie sú koláče.“ „Buď asertívny.“ „Ešte dnes vykroč za svojím cieľom.“ Je vám to povedomé? Naučili nás žiť v pralese. Naučili nás byť divými zvermi.
Ak sa máme posunúť na stupnici od nosorožca smerom ku gentlemanovi, musíme obrátiť zavedenú ekonomiku hore nohami. Nie nechať si platiť za prácu. Slnko nesvieti za peniaze. Nie úzkostlivo sledovať, aby bol výmenný obchod spravodlivý. Ani naši rodičia to nesledovali, keď nám dávali a dávali a dávali.
Gentleman nepracuje preto, aby nezomrel od hladu. Pracuje preto, aby nechal rozkvitnúť svoju tvorivosť. Neženie ho strach z núdze. Jeho hnacou silou je snaha urobiť svet krajším. Nestará sa o to, či dosť dostane. Stará sa o to, či dosť dá.
Stará ekonomika leží na smrteľnej posteli. Nová ekonomika bude založená na tvorbe a rozdávaní. Môžete začať hneď. Nepýtajte sa, či si to ten druhý zaslúži. Vy si to zaslúžite. Vy si zaslúžite to úžasné privilégium robiť ľudí okolo seba šťastnými. Vy si zaslúžite konečne vyjsť z pralesa na slnko.
Dnes stojíme na rázcestí. Každý jeden z nás má na výber: cestu žobráka alebo cestu kráľa. Ruvať sa o každú skyvu chleba ako dravec, alebo tvoriť ako slobodný pán a rozdávať ako kráľ. Nie je ťažké nahliadnuť, že keď sa všetci pustíme tou správnou cestou, tak bude všetkého dostatok.
Nenechajte sa paralyzovať strachom o to, či budete mať čo jesť a čo si obliecť. Pozrite sa na vtáky na poli: nesejú ani nežnú, a predsa žijú. Nie ste vy oveľa viac ako ony? A pozrite sa na poľné ľalie, ako rastú: nepracujú, nepradú; a predsa sú krajšie oblečené než ktokoľvek z vás. Nebuďte ustarostení. Starosťami si nepredĺžite život ani o sekundu. Žite.