Na šťastné detstvo nikdy nie je neskoro

Autor: Marian Smolík | 4.9.2017 o 6:00 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  99x

V subjektívnom ponímaní času je reálna len prítomná chvíľa. Minulosť a budúcnosť sú len myšlienkové konštrukcie. To so sebou nesie zaujímavé dôsledky.

Nepopieram užitočnosť takého vnímania času, na aké sme zvyknutí – času, ktorý nám ukazujú hodinky a ktorý potrebujeme na to, aby sme nezmeškali rande. My si tu však teraz ukážeme, ako možno hľadieť na čas z iného zorného uhla.

To, že niečo udiať sa môže len teraz (vždy je „teraz“, keď sa niečo deje), je možno trochu nezvyklý pohľad, ale ťažko ho možno poprieť. Ak je ale prítomnosť ríšou vnímania a konania, čo je potom minulosť a budúcnosť? V tomto blogu sa sústredíme na minulosť. (Na budúci pondelok vyjde blog  o budúcnosti.)

Minulosť a spomienky

Minulosť je ríšou spomienok. Ale spomienky sú užitočné len vo chvíli, keď si na ne spomenieme, a to je vždy v prítomnosti. Samy osebe sú len pasívne uloženými dátami. Do akej miery sú tieto dáta užitočné?

Spomienky znamenajú skúsenosti. Vďaka nim reagujeme na prítomnú chvíľu rýchlejšie a inteligentnejšie. Napríklad vďaka spomienkam dokážeme šoférovať auto lepšie než sme to robili, keď sme začínali. Vďaka spomienkam sa nenecháme tak ľahko oklamať. Vďaka spomienkam sa učíme na chybách. A napokon, vďaka spomienkam trafíme domov a spoznáme vlastnú manželku, čo je pomerne praktická vec. Prípady ľudí, ktorí v dôsledku úrazu alebo choroby stratili pamäť, ukazujú, ako veľmi by nám pamäť chýbala. A keď nás v dôsledku sklerózy nespozná vlastná babička, vtedy si až príliš jasne uvedomíme, ako ťažko by sa nám žilo bez spomienok.

Spomienky sú však čosi iné ako minulosť. K minulosti nemáme priamy prístup, prístup máme len ku spomienkam. Minulosť vidíme len cez spomienky. A tie spomienky závisia od kvality našej pamäte. Tá sklerotická babička má pravdepodobne pestrú a zaujímavú minulosť, ale tá nie je súčasťou jej sveta. Súčasťou jej sveta je len to, čo ešte celkom nevyšumelo z jej hlavy sužovanej sklerózou. Má minulosť, ale nemá spomienky na ňu, a tak je pre ňu jej minulosť nanič. Nemá k nej prístup, nie je súčasťou jej subjektívneho vnímania sveta.

Ako kvalitná je naša pamäť?

Vyzerá to teda tak, že naša minulosť, tak, ako ju subjektívne vnímame (a žiadna iná minulosť pre nás nemá praktický význam), závisí do značnej miery od našej pamäte. Ak by nám naša pamäť naše spomienky zmenila, potom by zmenila aj našu minulosť – aspoň tú časť, ktorá nám je dostupná, čo je však jediná časť, ktorá nás v prítomnej chvíli ovplyvňuje.

V tejto súvislosti je potom zaujímavé vedieť, do akej miery je naša pamäť spoľahlivá.

Vieme, že veľa vecí zabúdame. Pravdepodobne si nedokážete spomenúť, čo ste obedovali minulý utorok. Vcelku však mávame pocit, že to, čo si pamätáme, si pamätáme správne.

Skúsenosti, žiaľ, hovoria, že schopnosť správne si pamätať, čo sa stalo, je do veľkej miery len ilúziou. Policajti až príliš dobre vedia, aká nespoľahlivá je pamäť svedkov. Stane sa dopravná nehoda, zhrčí sa tam sto ľudí, vidia toho, kto ju spôsobil, vidia jeho auto, vidia číslo jeho auta, ale keď sa ich začnú policajti pýtať, tak sa vedia zhodnúť akurát tak na tom, či to auto riadil muž alebo žena a akú malo farbu – a aj to nie vždy.

Stane sa, že na stretnutí spolužiakov pri výročí maturity začnete hovoriť o nejakej udalosti a zistíte, že vaši spolužiaci si pamätajú niečo úplne iné ako vy. A stane sa aj to, že na ulici stretnete niekoho známeho a za svet si neviete spomenúť, kto to je. A pri tom je to možno spolužiak zo základnej školy, ktorého ste deväť rokov vídali deň čo deň, ba možno ste s ním sedeli v lavici.

Cieľavedomé vedecké experimenty zamerané na skúšanie kvality pamäte odhalili ešte väčšie nedostatky. Pri jednom experimente mladá atraktívna žena oslovila náhodného muža v kaviarni. Pustili sa do reči. Uprostred dialógu šikovne vymenili túto ženu za inú ženu, ktorá sa na tú prvú ani veľmi nepodobala, len bola podobne oblečená a upravená. Väčšina mužov si tú zmenu nevšimla.

Pri inom experimente ukázali náhodne vybranému chodcovi na ulici dosku s deviatimi zakrytými políčkami. V políčkach boli v náhodnom poradí čísla od 1 do 9 vyjadrené bodkami, čiže jedna bodka až deväť bodiek. Účastníkovi experimentu na sekundu políčka odhalili a potom ich znovu zakryli. Jeho úlohou potom bolo ukazovať na políčka v poradí od jedna po deväť, čiže najprv na políčko s jednou bodkou, potom na políčko s dvoma bodkami a tak ďalej. Potom urobili ten istý experiment so šimpanzmi. Ukázalo sa, že šimpanzy dosahovali oveľa lepšie výsledky ako ľudia. (Aby sme však boli k ľuďom spravodliví, musíme priznať, že rýchlejšie pochopili, čo sa od nich chce.)

Skrátka, vyzerá to tak, že naše spomienky sú do značnej miery ríšou tmavých dier, omylov a fantazmagórií. Ale naše spomienky sú kukátkom do našej minulosti, a to jediným kukátkom, ktoré máme. Do akej miery je teda naša minulosť (aspoň tá časť, ktorú subjektívne vnímame, čo je však jediné, čo o svojej minulosti vieme) len ríšou výmyslov a fantázií?

Spomienky na výmysly

Pre našu generáciu bol veľkým románovým hrdinom Winetou. Dodnes si pamätám veľa detailov z príhod, ktoré zažil. Mám ho uloženého v pamäti veľmi živo – a to napriek tomu, že reálne neexistoval. O autorovi, ktorý ho vymyslel (Karl May), neviem skoro nič – a to napriek tomu, že reálne existoval, a že celý Winetou je len výplodom jeho fantázie.

Toto sa stáva celkom bežne. Živou spomienkou mnohých ľudí je Scarlett O’Hara, Harry Potter, Frodo z Pána prsteňov, či Pippi dlhá pančucha. Pritom nik z nich reálne neexistoval, a niektorí z nich dokonca ani existovať nemohli (napríklad Pippi dokázala zdvihnúť koňa). Skúste si spomenúť na niektorú z týchto postáv. Nezdá sa, že by to, že neexistovali, tú spomienku nejako rušilo. Spomienky na existujúce veci sa prakticky nelíšia od spomienok na vymyslené veci. Vieme, že je to výmysel, ale to je akoby osobitná spomienka, uložená kdesi vedľa. Keď si spomíname na konkrétne epizódy z kníh, tak sa to nijako nelíši od toho, keď si spomíname na epizódy, ktoré sa naozaj stali.

Prostredie, v ktorom som vyrastal, sa veľmi líšilo od dnešného prostredia. A podarilo sa mi zažiť niekoľko chvíľ, na ktoré keď si spomínam, tak mi samému pripadajú neuveriteľné. Mám fotografie, niečo som si zapísal, a sú tu aj rovnaké spomienky iných ľudí, takže viem, že niečo reálne na tých spomienkach bude. No subjektívne mi oveľa reálnejšie pripadajú spomienky na scény zo seriálu Panelák, a to napriek tomu, že dobre viem, že je to len výplod fantázie autora scenáru.

Niektorí ľudia dokonca nemajú ani tú informáciu o tom, či sa tá vec reálne stala alebo nie. Istý populárny americký herec rozprával, čo sa mu raz prihodilo v lietadle. Hral vtedy lekára v obľúbenom americkom seriáli. A to nie hocijakého lekára, ale špičkového odborníka. Vo chvíli, keď vstúpil do lietadla ho polovica cestujúcich okamžite spoznala. Počas letu sa ktorýsi pasažier vážne zranil. Cestujúci automaticky očakávali, že ho slávny lekár ošetrí. Márne im vysvetľoval, že nie je lekár, že je len herec, ktorý hral lekára. Márne im vysvetľoval, že nemá ani poňatia o tom, čo treba urobiť. Márne im vysvetľoval, že nemá ani povolenie robiť také zákroky a keby sa o niečo také pokúsil, tak ho by pravdepodobne zavreli. Niektorí to pochopili, ale zostalo dosť veľa takých, ktorí to nepochopili nikdy a on z toho incidentu vyšiel s vážne pošramotenou povesťou.

Možno minulosť vymeniť?

Napodiv, minulosť možno vymeniť pomerne ľahko. Obyvatelia blázincov to robia dosť často. A ešte častejšie to robia deti, ktoré ich biologickí rodičia opustili. Možno sú moji rodičia bohatí. Možno som nemanželským dieťaťom kráľovnej Alžbety alebo aspoň nejakého slávneho herca. Pravdepodobné to nie je, ale vylúčiť sa to nedá. Keďže aj tak nemám šancu dozvedieť sa pravdu, tak je dozaista lepšie nahradiť pravdu príjemnou fantáziou než nepríjemnou.

Toto ale môžete urobiť aj vy. Akurát si dajte pozor a príliš to neroztrubujte do sveta. Majú vás do smrti ničiť spomienky na kadejaké krivdy z mladosti? Ako sme si vysvetlili, aj tak sú na 90% nespoľahlivé. Nahraďte ich príjemnejšími spomienkami. Tie síce nebudú pravdivé, ale pri tej chronickej nespoľahlivosti pamäte nebude ten rozdiel až taký veľký – a rozhodne to bude príjemnejšie a zdravšie. Vymyslite si román svojho vlastného opraveného detstva. Spočiatku budete vedieť, že je to len výmysel, ale aj tak na ten výmysel často myslite. Čoskoro sa ten rozdiel medzi výmyslom a realitou v tom chaose, ktorý sa nazýva vašou pamäťou, stratí.

Predstavte si, že sa pamätáte na to, že vaši predkovia boli vždy chudobní a nikdy nedokázali zarobiť peniaze. Taká je pravda, ale načo vám je taká pravda? Taká pravda vás akurát zablokuje, takže jakživ nevymyslíte, ako poriadne zarobiť. Predstavte si namiesto toho, že vaši predkovia boli odjakživa šikovní obchodníci a čoho sa dotkli, z toho sa sypali peniaze. S takouto predstavou budete k vymýšľaniu a realizácii podnikateľských plánov pristupovať oveľa lepšie a budete mať oveľa väčšiu nádej na úspech.

Nevravím, že nemáte ľuďom hovoriť pravdu. Klamať je zlé, ale pravda sa často preceňuje. To, že je niečo pravda, ešte neznamená, že tomu musíme venovať pozornosť. Kadečo je pravda, ale máločo je užitočná pravda.

Skúste si to. Vymyslite si krajšie detstvo a uložte si ho do pamäte. Nerozprávajte to druhým, nech neskončíte v blázinci, ale o to viac to rozprávajte sebe. Trochu si tým do pamäte vnesiete zmätok, ale tam je už teraz taký chaos, že tam nemáte veľmi čo pokaziť. Je to trochu uletená metóda ale je veľmi liečivá.

(Nie som kvalifikovaný na poskytovanie takýchto rád, takže to berte len ako návrh na zaujímavý experiment na vašu vlastnú zodpovednosť.)

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Protischránkový register má prvú obeť, vypovedali nájom bratislavskej stanice

Firma má v prenájme pozemky pred stanicou.

ŠPORT

Únava či zmena lyží. Čo malo vplyv na zranenie Velez-Zuzulovej?

Sna o olympijskej medaile sa nevzdáva.

KULTÚRA

V súťaži Anasoft litera zvíťazil príbeh zo súčasnosti Som Paula

Román Som Paula presvedčil porotu túžbou po autentickosti.


Už ste čítali?