Advaita vám umožní veľmi radikálnu slobodu. Je sloboda diváka filmu od deja filmu. Nič v tomto poznanom svete nemôže ovplyvniť čisté vedomie, ktorým sme.
Ján Kollár vyjadruje vo svojej básni Slávy dcera jednu veľmi dôležitú myšlienku:
Sám svobody kto hoden,
svobodu zná vážiti každou.
Ten, kto to pout jímá otroky,
sám je otrok.
Poslednou prekážkou slobody je práve to, že zostávame otrokmi na základe princípu opísaného v básni. Zostávame otrokmi, pretože zotročujeme druhých. Táto prekážka sa prekonáva najťažšie, pretože ju veľa ľudí jednoducho prekonať nechce. Nie sú ochotní zaplatiť za svoju slobodu tým, že poskytnú radikálnu slobodu všetkým ostatným.
Možno zotročujete niekoho iného len tak veľmi mierne, sotva si to uvedomujúc, len tak zo zvyku. V takom prípade zostanete aj vy sami zotročení len tak veľmi mierne, sotva si to uvedomujúc, len tak zo zvyku. Ale sloboda to nebude.
Boj strachov
Snaha ovládnuť druhého je jedným z aspektov snahy ovládnuť svoje okolie.
Snaha ovládnuť svoje okolie je motivovaná strachom,
Strach je ovocím pocitu osamelosti: ak si nepomôžem sám, nepomôže mi nikto.
(V tento súvislosti pozor na príslovie „Pomôž si človeče, aj Pán Boh ti pomôže“. Tá myšlienka je hlboko pomýlená.)
Pocit osamelosti možno zlikvidovať dvojako:
Po prvé, môžete si uvedomiť, že všetko na svete riadi sila, ktorá je silnejšia a múdrejšia ak omy sami a ktorá chce, aby sme sa mali dobre.
Po druhé, môžete použiť recept advaity a uvedomiť si, že nijaký film nemôže ohroziť diváka. Všetky nebezpečenstvá sú len farebné bodky na obrazovke televízora. Aj keby sa vám stali tie najstrašnejšie veci, stále je tu pozorujúce vedomie. A práve to vedomie je vaša podstata, nie vaše telo.
A práve ochota dať druhým absolútnu slobodu je výborným indikátorom dokonalého prebudenia.
Ochrana hniezda
Najťažšie sa dáva sloboda členom najbližšej rodiny: deťom a manželskému partnerovi. Súvisí to s reflexom ochrany hniezda. Rodina je útočiskom pred nástrahami sveta.
V prípade malých detí je to v poriadku. Tie potrebujú teplo, pozornosť i ochranu. Treba však dokázať aj včas dospieť.
Čoraz častejšie sa ozývajú hlasy, že to s ochranou detí preháňame. Áno, deti treba chrániť, ale opatrnosť je namieste len potiaľ, pokiaľ máme reálnu možnosť im tú ochranu poskytnúť. V skutočnosti ale dokážete dieťa ochrániť len veľmi nedokonale. Keď bude mať šesť rokov, bude brutálne odtrhnuté od rodiny a nasledujúcich desať rokov bude polovicu dňa tráviť v prostredí, na ktoré máte len pramalý vplyv. Navyše mu tam budú vštepovať návyky, s ktorými možno hlboko nesúhlasíte, no nepomôžete si.
Svoje dieťa efektívne neochránite. Môžete však urobiť aspoň to, že si z toho neurobíte celoživotný nervák. Naučte sa dôverovať. Aj tak nemáte na výber.
Človeka nezotročíte
Človek je bytostne slobodná bytosť. Nikto ho nikdy nedokáže zotročiť. Na to, aby ste ho zotročili, ho musíte najprv zdeformovať – v podstate ho urobiť o čosi menej než človekom. Urobíte tak z neho zombiu. Zombie možno ovládať, ľudí nie.
Je to prehnané? Ani nie. Pozrite sa na manželku žiarlivého manžela. Nie je to zombia? Kam sa podela radosť, kam sa podela družnosť, kam sa podela tvorivosť, kam sa podel smiech? Pozrite sa jej do očí. A potom to porovnajte s očami malého dieťaťa, ktoré práve prišlo k vianočnému stromčeku. To dieťa, to je človek. Tá iskra v očiach vás neomylne presvedčí: áno, toto je človek, tak, ako ho Stvoriteľ chcel mať: spokojný a šťastný.
Advaita ide hlbšie
Väčšina z toho, čo je tu napísané, je napísané pre vaše iluzórne ja, pre postavu, ktorú hráte vo filme. Vy ako vedomie, ako pozorovateľ, toto všetko už dávno viete. Keď sa dívate na film, cítite potrebu ovplyvňovať dej? Veď to by bolo, ako keby vám niekto dopredu vyzradil pointu detektívky: príbeh by prestal byť napínavý.
Na záver uvediem príbeh, ktorý sa v Indii klasicky uvádza na ilustráciu toho, ako reaguje prebudený človek na vyvádzanie iných ľudí.
Na kopci nad dedinou býval starý pustovník. V dedine bol uznávaný ako veľký mudrc a svätec.
Jedného dňa sa istému slobodnému dievčaťu v dedine narodilo dieťa. Podobne ako u nás, bola to pre ňu veľká hanba. Nielenže nežila s otcom, ale zdalo sa, že ani poriadne nevie, kto tým otcom je. Na veľké naliehanie povedala, že otcom je starý pustovník.
Rodičia sa aj s dievčaťom vybrali za pustovníkom. Hrozne mu vynadali a potom mu strčili dieť do ruky: „Si otec, staraj sa!“. Pustovník pokojne odpovedal: „Dobre.“ Vzal si dieťa a vzorne sa oň staral.
Povesť pustovníka bola zničená. Všetci ním pohŕdali. Ak by bol poprel otcovstvo, boli by uverili. On ho ale nepoprel.
Asi po roku sa v dievčati pohlo svedomie a priznalo sa, že obvinilo pustovníka neprávom. Rodičia sa s ňou opäť vybrali za pustovníkom. So slzami v očiach ho prosili o odpustenie. Pustovník pokojne odpovedal: „Dobre.“ A odovzdal im dieťa.
„Dobre.“ A to je všetko. To je prístup osvieteného pustovníka.
